Prostá prilba pre prostého vojaka

Dvojica článkov o procese zaobstarávania vhodnej repliky pechotného meča bola na blogu http://common-reenactors.blogspot.com zverejnená už pomerne dávno. Vzhľadom k tomu, že táto „miniséria“ priniesla niekoľko zaujímavých ohlasov nielen medzi reenactormi, dospel som k rozhodnutiu podeliť sa aj o príbeh nadobudnutia ďalšieho nádherne obyčajného kusu vojenského vybavenia. Tým je pechotná prilba vyrobená majstrom svojho remesla Jiřím Klepačom.

Cieľom tohto článku, rovnako ako v prípade článkov o replike pechotného meča, je predstaviť predovšetkým myšlienkové pochody i reálnu cestu od prvotného nápadu až po dokončenie hotovej repliky. Článok ako taký sa nemá tváriť ako hĺbková štúdia či typológia pechotných prilieb v 17. storočí, avšak ani napriek tomu snaď nestráca nič na miere zdieľaných informácií.

Detail krempy prilby "pikeman´s pot" vyrobenej Jiřím Klepačom

Podobne ako v prípade meča, i tentoraz bolo potrebné si určiť niekoľko základných požiadavok:

⦁ Datovanie na prvú polovicu 17. storočia
⦁ Musí ísť o produkt lacnej masovej produkcie
⦁ Predloha musí pochádzať z niektorej z dielní na západe Európy

Voľba prilby typu „pikesman´s pot“, známej tiež ako „dutch pot“ alebo „dutch morion“ bola prakticky jednoznačná hneď od začiatku vzhľadom na jej univerzálnosť, čo sa týka širokého časového, ale i zemepisného rozsahu. Objavuje sa prakticky počas celej prvej polovice 17. storočia s presahom až do tej druhej, keď zasiahla ako do Anglickej občianskej vojny, tak aj prvej Severskej vojny. Vďaka tomu som schopný prilbu použiť nielen pre znázornenie mušketiera na konci Tridsaťročnej vojny, ale aj pre jeho znázornenie v úvode konfliktu. Dodnes sa originálne kusy nachádzajú v zbierkach v Anglicku, Holandsku, Nemecku alebo Švédsku, prilby tohto typu sú zachytené na rytinách vo vojenských manuáloch, ale aj známych maľbách. Podstatnú mieru pri voľbe zohral aj fakt, že v posledných rokoch sa na súčasných bojiskách objavujem takmer výhradne v anglických či holandských regimentoch, pričom práve v tých holandských si na základe holandských dochovaných predpisov potrpia aj na prilby u mušketierov. Ako sa nakoniec ukázalo, náročnejší bol až výber jedného konkrétneho kusu, ktorý by poslúžil ako vzor. Tento typ sa vyskytuje v mnohých tvaroch a s rozdielnymi proporciami, často aj medzi jednotlivými kusmi z rovnakej dielne sú pomerne výrazné odchýlky, pravdepodobne ako dôsledok výroby viacerými kováčmi alebo deľby práci v dielni.

Prilba pôvodom z Holandska, cca 1620-1630, Royal Collection

Prilba pôvodom z Holandska, cca 1630-1640, Royal Collection

Pikeman´s pot, 1640, National Army Museum

St George's Hall, Windsor Castle , 1630-1640

St George's Hall, Windsor Castle , 1630-1640

Holandska prilba, cca 1600-1699, Rijksmuseum

Adam van Breen, Military Exercises Army Maurits van Nassau, 1618

Carl Fabritius, Stráž, 1654

"Švédska" prilba, Livrustkammaren, foto: Tomáš Koch

Ako v prípade meča, ale aj bandalíru alebo topánok, i tentoraz som chcel mať „hmatateľnú“ predlohu, na ktorú sa bude dať v prípade potreby odkázať. S tým mi pomohol práve Jirka Klepač, na ktorého som sa obrátil s prosbou o pomoc po tom, čo som si u neho overoval kvalitu produktov ponúkaných niekoľkými bežne dostupnými výrobcami. Počas rozhovorov mi Jirka ako jednu z alternatív, z ktorých viacero kusov ste mohli vidieť v článku vyššie, predstavil originálny kus spĺňajúci všetky základné požiadavky nachádzajúci sa v zbierkach The British Museum:

Predloha prilby uložená v The British Museum

Šlo o prilbu uloženú v The British Museum, podľa značky výrobcu na krempe pochádzajúcu ako mnohé ďalšie z holandských končín, v tomto prípade konkrétne z antwerpskej dielne (podľa múzea môže však ísť tiež o značku zbrojnice, v ktorej bola prilba uložená) a s rokom výroby datovaným na cca 1635. Podobne ako ostatné prilby tohto typu, i táto je vyrobená z dvoch zvlášť vykutých polovíc, spojením ktorých vznikol nízky hrebeň. Vypchávka prilby je uchytená nitmi po obvode zvonu, súčasťou sú tiež postranné lícnice. Prilba je kvalitne zdokumentovaná aj čo sa týka mier:

Výška: 190 mm
Šírka: 252 mm
Dĺžka: 357 mm
Hmotnosť: 1280 g

Obzvlášť podstatný údaj pre ďalší postup je hmotnosť prilby, prepočítaním sme prišli k výslednej hrúbke plechu len 0,7 mm! Porovnaním s niekoľkými ďalšími originálmi pechotných a dokonca aj jazdeckých prileb z Anglicka, ale i Talianska sa ukázalo, že nejde o nič výnimočné. Namiesto toho by sme mohli hovoriť azda aj o štandardnej norme. To by potvrdzovalo niekoľko možných teórií o masovej armádnej produkcii ako napríklad maximálna možná úspora materiálu, čo následne ovplyvňuje výrobné náklady. Dnes sa 0,7 mm hrubý plech môže zdať príliš tenký i medzi reenactormi, kde s odvolaním sa na bezpečnosť sa pohybuje hrúbka replík bežne v rozpätí 1,5-2,0 mm. Avšak v období, kde guľka vystrelená z muškety prestrelila i hrubší plech a tenší plech ako ochrana hlavy pred zranením chladnou zbraňou v kontaktnom boji stačil, pravdepodobne nebolo potrebné zvyšovať množstvo materiálu a následne tak i cenu výrobku. Ako sa neskôr počas samotnej výroby ukázalo, menej materiálu znamená i výrazne rýchlejšiu výrobu, čo v prípade masovej armádnej dodávky mohol byť tiež dôležitý faktor. Samotný Jirka potvrdil, že i dnes by s vhodnými nástrojmi malo byť možné vykuť zvon prilby jedným človekom za deň. V dielni s množstvom ľudí špecificky zameraných na jednotlivé úkony bol výkon pravdepodobne ďaleko vyšší. 

Leštiarenska dielňa, Jan Collaert ml., podľa originálu Jana van der Straeta, 1589-1593, Rijksmuseum

Následná komunikácia s Jirkom priniesla ďalší zaujímavý výsledok. Ako už stabilný účastník Festivalu historických remesiel a technológií na Šelmberku prišiel s myšlienkou vyskúšať výrobu prilby priamo počas verejnej akcie v podmienkach tamojšej platniarskej dielne. Samozrejme, to znamenalo priblížiť sa o niečo viac k pôvodnému výrobnému postupu. Tento nápad sa stretol s pochopením aj priamo u organizátorov festivalu zo spoločnosti Danar, historická řemesla, navyše do tej miery, že sa z tohto pokusu stalo jedno z lákadiel festivalu. Jedinú vážnejšiu komplikáciu v tomto smere predstavuje na festivale remesiel zvyčajne čas vyhradený dotazom divákom počas celého dňa. Aj kvôli tomu sa nakoniec podarilo počas víkendu vykuť „len“ dve polovice zvonu a tie následne doladiť na požadované rozmery. Pôvodný cieľ, vytvorenie kompletného zvonu, sa nanešťastie splniť nepodarilo, a tak práce na prilbe pokračovali už v dielni Jirku Klepača. 

Jiří Klepač s pomocníkom počas kutia zvonu prilby na Šelmberku, foto: Baška Šullová

Vľavo už hotová polovica zvonu prilby v šelmberskej dielni, foto: Baška Šullová

Prilba pred záverečnou povrchovou úpravou, foto: Jiří Klepač

Výsledok je vidieť na fotografiách dodaných Jirkom po dokončení práce. Povrch prilby bol ako v prípade mnohých originálnych kusov upravený začiernením ľanovým olejom, polstrovanie je z ľanového plátna, lícnice a okraj krempy sú vyložené zámšovou usňou. Na vrchnej časti krempy je vyrazená rovnako ako na vzorovej prilbe značka výrobcu. Na výrobu bol použitý 1,3 mm hrubej plech z mäkkej ocele, finálna hrúbka prilby je po skutí okolo 1,0 mm. Prilba je tak nakoniec so svojimi 1600 gramami o čosi ťažšia, a teda i hrubšia oproti orginálu. Oproti predlohe to síce môže vyznieť ako pomerne výrazný rozdiel, ten však bol výsledkom kompromisu medzi mojím pôvodným plánom držať sa parametrov predlohy a odporúčaním ľudí z radov reenactorov odvolávajúcich sa na použitie a trvácnosť prilby počas rekonštrukcií bitiek.

Mimo hrúbky je prilba vybavená na rozdiel od zvolenej predlohy aj tulejkou na upevnenie chocholu v zadnej časti. Ako je vidieť na fotografiách dochovaných exponátov, ide o celkom bežnú súčiastku tohto typu prilieb.

Vychádzajúc z jednania s Jiřím Klepačom, sledovania ho priamo pri práci priamo na Šelmberku, ale tiež dodatočných záberov z výrobného procesu a zverejnených fotografií finálneho produktu si dovoľujem tvrdiť, že ide o kvalitne vypracovanú repliku pechotnej prilby dodržiavajúcu všetky požadované parametre. K dosiahnutiu absolútnej vernosti chýba, alebo azda je navyše len 0,3 mm hrúbky plechu oproti predlohe ako výsledok kompromisu kvôli reenactmentu. Počas celého procesu výroby a s ním súvisiacich rozhovorov s viacerými ľuďmi som si uvedomil jeden zaujímavý paradox. Je takmer fascinujúce, akú hodnotu dnes majú skutočne kvalitne vypracované repliky obyčajných kusov výzbroje, ktorých výrobné náklady v minulosti mali byť pôvodne čo najnižšie kvôli obrovským armádnym dodávkam...