Kvartýry, tábory a leženia

02. 12. 2018
Kategorie: Život
Stručný úvod do problematiky ubytovania vojsk počas ťažení Tridsaťročnej vojny je tentoraz spísaný v slovenskom jazyku.

Život v kvartýroch a poľných táboroch v 17. storočí je natoľko rozsiahla téma, že si zaslúži nepochybne viac priestoru, než poskytuje rozsah jedného popularizačného článku. Tento priestor by sme problematike v budúcnosti radi dopriali prostredníctvom nášho seriálu Erdhart 1645, na ktorom stále pracujeme. 

 

"Tu strávili sme celú noc. Pohodlia mnoho sme pre silný dážď nemali. Jedli sme ovocie, no len tí, čo naň dosiahli, nápojom naším bola voda, posteľou zem, baldachýnom oblaky. Avšak vyťali sme kry a koly, rozbili brány a zapálili poriadne ohne."

Sgt. Nehemiah Wharton, Denzil Holles´ regiment, Worcester, 1642

Problematiku vojenských táborov v období Tridsaťročnej vojny som prvýkrát načal v roku 2015 na blogu common-reenactors v dvoch na seba nadväzujúcich článkoch. V týchto som vychádzal takmer výhradne z bohatých anglických zdrojov predovšetkým z obdobia Anglickej občianskej vojny (1642-1651), a to ako z dochovaných písomných záznamov, tak i z vojenských manuálov.

 

Robert van den Hoecke, Tábor so špicatým stanom, výrez 

 

Vzhľadom k tomu, že aj anglickí autori vychádzali pri spisovaní svojich teoretických diel z praktických skúseností získaných práve na európskych bojiskách, osobne nevidím zásadný rozdiel v popisoch či využívaní vojenských táborov na kontinente a Ostrovoch. Ako príklad nech poslúži Henry Hexham, ktorý slúžil ako kapitán v armáde Mórica Nasavského a jeho dielo The Principles of the art military vzniklo po až jeho návrate do Anglicka. Podľa týchto autorov jeden z rozdielov medzi kvartýrovaním v Anglicku a na kontinente spočíva v tom, že armády na kontinente bývali početnejšie a väčšie mestá, v ktorých by boli tieto armády schopné kvarýrovať, bývali od seba vzdialenejšie, a teda stavba a využívanie poľných táborov bývali častejšie ako v Anglicku.

 

Jacques Callot, Obliehanie La Rochelle, 1629

 

Neznámy autor, Obliehanie Toruń 1629, výrez

 

Tomu nasvedčujú aj početné zmienky o kvartýroch a poľných táboroch v len nedávno mnou nadobudnutom denníku Petra Hagendorfa. Denník poskytuje natoľko zaujímavý pohľad súčasníka na tému ubytovania vojsk počas Tridsaťročnej vojny, že som sa rozhodol svoje predošlé články nielen upraviť, ale predovšetkým obohatiť práve o postrehy zo života tohto muža a poskytnúť tak pohľad súčasníka na život v kvartýroch aj v strednej Európe. Množstvo záznamov venujúcich sa ubytovaniu vojska v jeho inak nie veľmi bohatých zápiskoch môže naznačovať, nakoľko dôležité kvartýrovanie pre obyčajného vojaka bolo. Rovnako tak je zaujímavé množstvo času, ktorý Hagendorf v rôznych kvartýroch strávil:


„Náš kapitán so zvyškom kompánie  sa utáborili v kraji Vogelsberg. Kapitán bol ubytovaný v Lauterbachu, kompánia mimo mesta. Tu sme pobudli v dobrých kvartýroch počas dvadsiatich týždňov.“

Peter Hagendorf, Lauterbach, 1629


Podľa štatistiky vypočítanej na základe denne odosielaných listov vojakom Nehemiom Whartonom z Pešieho regimentu Denzila Hollesa z Londýna počas jeho dvojmesačného ťaženia k Edgehill to nebolo výrazne odlišné ani počas Anglickej občianskej vojny. Denzil Holles strávil až 61 percent času činnosťami priamo naviazanými na kvartýrovanie: odpočinkom, počúvaním kázní, hodovaním, drilom alebo strážnou službou. Priamo strážam, resp. hliadkam (Schildwachen) sa okrem obsluhy muškety počas nich venuje napríklad i Johann Jacobi von Wallhausen vo svojom teoretickom spise Kriegstkunst zu Fuss. Stráží bývalo niekoľko typov, zvyčajne sa v priebehu dňa i noci pohybovali v určenom priestore v rámci tábora, v opevneniach, zákopoch, pokrývali vstupy a v prípade ohrozenia mali výstrelom upozorniť na nastávajúce nebezpečenstvo. Jedna hliadka trvala zvyčajne 1-2 hodiny a vojakov do služby odprevádzal a následne dozeral na ich striedanie vojak v hodnosti desiatnika (Corporal).

 

Johann Jacobi von Wallhausen, Kriegskunst zu Fuß, 1620

 

Pokiaľ  to bolo možné, vojsko počas ťaženia tábory nestavalo, ale kvartýrovalo v mestách, dedinách alebo iných osídlených lokalitách. Kvartýry boli prideľované dôstojníkmi zvanými Quarter-masters a ich pomocníkmi (Furier), ktorí v predstihu zabezpečovali nevyhnutnú logistiku pred príchodom samotného vojska. Práve na Furierovi spočívalo zabezpečenie miesta pre každého vojaka v tábore, resp. jeho umiestnenie v kvartýre. Okrem ďalších úloh v rámci kompánie fasuje  tiež proviant alebo iné zásoby a tie následne rozdeľuje mužstvu. Za zmienku nepochybne stojí, že i sám Hagendorf figuroval viackrát vo funkcii zodpovednej za prerozdeľovanie zásob, pričom spomína aj konkrétnu stravnú dávku pre bežného pešiaka v zimnom kvartýre: libra mäsa, dve libry chleba a miera (bližšie nešpecifikovaná) piva.

 

Frans Hogenberg, Útok na Hulckraid, 1583-1590, výrez

 

Peter Snayers, Obliehanie Prachatic Buqoyovým vojskom v septembri 1620, výrez

 

Dôstojníci si zaberali, resp. im bol prideľovaný nocľah adekvátny ich hodnosti. Zvyčajne pôsobili ako "hostia" v obydliach miestneho obyvateľstva, statkoch majetnejších vrstiev, hostincoch a podobne. Ak budeme vychádzať práve z Hagendorfovho denníka, úroveň ubytovania musela byť niekedy skutočne výnimočná, keď stálo za to sa o nej veľmi konkrétne zmieniť, napríklad názvom miesta alebo menom majiteľa, presnej lokality či hoci menom spolubývajúceho:


“Získal som dobrý kvartýr u majiteľa hostinca U zelenej jedle. Mal som celkom dosť peňazí a tiež čosi málo navyše.”

Peter Hagendorf, Straubing, 1633


“Môj kvartýr bol neďaleko Trhovníckej brány u kupca Johannesa Strobela. Dobrý kvartýr.”

Peter Hagendorf, Regensburg, 1633

 

Neznámy autor, pravdepodobne Jacques Callot, výrez

 

Neznámy autor, pravdepodobne Jacques Callot, výrez
 

Naproti tomu bežným vojakom bolo poskytované ubytovanie v domoch nižších vrstiev, povinnosťou domáceho bolo tiež zabezpečiť vojakom stravu. Často ako improvizované kasárne (angl. barracks, pravdepodobne zo španielskeho barracas, prístreškov z dreva, brán, dverí, okeníc a podobne, budovaných španielskymi vojakmi vo Flandroch) slúžili verejné budovy ako radnica či kostol, zvyčajne sa nepohrdlo ani stodolou či kôlňou a občas museli siahnuť vojaci aj po menej prijateľných možnostiach ubytovania:


"...kde bol kvartýr neznesiteľný natoľko, že mnohí z našich kapitánov nedokázali si nájsť nocľah,  vojaci boli vďační i za chlievy a koľkí len mohli, kvartýrovali v kostole..."

Sgt. Nehemiah Wharton, Denzil Holles´ regiment, Long Buckby, 1642

 

Melchior Felesen, Obliehanie Alesie, 1533, výrez

 

Neznámy autor, výrez

 

Neznámy autor, výrez

 

Neznámy autor, výrez

 

Rozloženie vojska po viacerých lokalitách, často na ploche niekoľkých štvorcových kilometrov, malo tiež tú nevýhodu, že trvalo príliš dlho, kým bolo vojsko schopné ďalšieho presunu. Hagendorf spomína umiestnenie šiestich, siedmich či dokonca desiatich regimentov na jednu dedinu v oblasti Taubergrundu (1631). Preto niektorí teoretici, okrem iných aj Lord Orrery vo svojom diele Treatise of the Art of War, 1677 presadzovali názor, že ideálny spôsob kvartýru v poli je tábor chránený zemným valom, a to aj v prípade, že šlo o prenocovanie medzi presunmi. Budovanie tohto valu zvyčajne pripadlo prostým vojakom, ktorí však túto činnosť príliš neobľubovali. Práve s oslobodením od opevňovacích prác a prác s budovanm tábora súvisí hodnosť slobodníka (Gefreiter, Gentleman of Company, Appointe), staršieho a skúsenejšieho vojaka stojaceho priamo nad nováčikmi a obyčajnými mladými vojakmi. Je problematické jasne definovať valy alebo okopy v súvislosti s táborením v Hagendorfových zápiskoch. Ten v nich píše len ako o "opevneniach", navyše takmer výhradne v súvislosti s obliehaním, domnievam sa preto na základe textov, že ide o skutočné poľné či obliehacie opevnenia tak, ako ich poznáme:

 

"Rozbili sme tábor a ihneď začali budovať okopy a sapy, dopredu vytiahli delá a začali páliť na mesto."

Peter Hagendorf, Lepizig, 1631


Armády stavali poľné tábory v závislosti na okolnostiach, rolu hrala vzdialenosť medzi osídlenými oblasťami, vzdialenosť od nepriateľského vojska či postoj obyvateľstva. Ďalším z faktorov je veľkosť Baggage Train, ktorý často viezol stany starších dôstojníkov, na rozdiel od stanov pre mužstvo. Dôvodov, prečo mužstvo stanmi vybavené zvyčajne nebolo, bolo viacero. Hlavný argument súčasníkov je, že budovanie tábora do zástupov a radov je nepraktické, zaberá príliš veľkú plochu, zásobovacie vozy sú príliš pomalé, rovnako tak budovanie tábora a jeho následné búranie je náročná úloha. Výška nákladov na zabezpečenie stanov je tiež výrazný argument proti. Dôsledkom tohto všetkého bolo, že mužstvo často prespávalo pod holým nebom, čo malo neraz za následky zdravotné problémy, často s následným úmrtím:


"...vystúpili na vrch na dohľad od mesta... ozbrojení ležiac počas celej noci na ležadlách z lístia. Starý dobrý rytier Sir John Horner často vravieval, že ležadlo z lístia bývalo tou najlepšou posteľou, na ktorej kedy spával."

John Vicars, Wells, 1642


“A tu ležali sme priamo v poli, cisárski i Bavori.”

Peter Hagendorf, Vacha, 1640


"Prišla zima a nocovanie na holej zemi si vybralo väčšiu daň ako meče a guľky."

Cpt. Rich, Essex parliamentary troops, Lincolnshire, 1642


"...kvôli dažďu, snehu a obrovskému chladu jeden z našich vojakov zomrel poblíž cesty; je priam zázrak, že sme tam nezhynuli všetci."

Sgt. Nehemiah Wharton, Denzil Holles´ regiment, Long Buckby, 1642

 

Jacques Callot, Tábor zo série Hrôzy vojny, 1633 

 

Pauwels van Hillegaert, Obliehanie s`Hertogenbosch, 1629, výrez

 

Okrem prespávania priamo v poli spomína Hagendorf tiež tábor uprostred lesa dve míle od najbližšieho mesta, tábor na jednom z ostrovov Dunaja či tábor na zemi tak premočenej, že sa do nej kone občas zabárali až po brucho. V takýchto prípadoch ide pravdepodobne výhradne o táborenie v kontaktnej vzdialenosti od nepriateľa, keď nie je možnosť ubytovať vojská inak a to minimálne z už vyššie uvedeného dôvodu ubytovania vojsk na príliš veľkej ploche, ktoré neumožňuje v prípade potreby dostatočne rýchly nástup jednotiek do bojových pozícií. Počas takýchto nocí si vojaci zvyšovali komfort aspoň zakladaním ohňov, okolo ktorých posedávali, sušili si oblečenie či pospevovali:

 

"Tu táborili sme v otvorenom poli až do 1. decembra. Bolo neskutočne chladno. Nepriateľ bol za nami, pred nami, povedľa nás."

Peter Hagendorf, Laufenburg, 1638

 

"S príchodom noci nemohli sme pochodovať ďalej než ku Boconnoc Park, kde (na láskavý pokyn pána Mohuna), strávili sme s celým vojskom túto noc pri poriadnych ohňoch ."

Bewille Grenwille, Boconnoc Park, 1643

 

Lucas Cranach ml., Obliehanie Wolfenbuttelu, 1542

 

Pre výber správneho miesta na vybudovanie tábora sú podstatné dva základné faktory, a to kvalitný vodný zdroj a dostatok dreva na oheň a budovanie prístreškov, angl. soldiers huts. Práve hutting, teda nocovanie v často improvizovane vybudovaných prístreškoch z namieste dostupného materiálu (napr. z vetví, slamy, sena, mačiny, hliny, mládze, plátna, dosák, plotov) bolo podľa všetkého najbežnejšie, prípadne mnohými vojakmi i vojenskými teoretikmi uprednostňované. Huts bývali postavené buď na rôznych nosných konštrukciách, často však tiež poopierané o steny či ploty a ich rozmiestnenie bývalo podľa situácie a možností ako organizované, tak i náhodné. Podľa schopnosti a zručnosti vystavať prístrešok bolo často možné poznať veterána od nováčika. Aj Lord Orrery preferuje budovanie prístreškov pred stanmi:


"Za dávnych čias sa používali stany namiesto prístreškov pre iný spôsob vedenia vojny; tá sa viedla v poli a armády boli denne v pohybe, v takom prípade slama, trstina alebo zástavy na strechy a drevo na koly a strešné rámy neboli vždy poruke; ale dnes väčšia časť vojny spočíva v obliehaní pevností či stálych táborov, vojaci i dôstojníci užívajú prístrešky, ktoré sú teplejšie a trvácnejšie ako stany." 

 

Erhardt Shoen, Obliehanie Münsteru, 1550, výrez

 

Zdá sa, že bežný spôsob následného rušenia prístreškov bolo ich spálenie, vďaka čomu nemohli byť tieto následne využité aj nepriateľskou armádou. Na druhej strane, dym z týchto požiarov bolo vidieť zďaleka a tak bolo možné odhadnúť polohu pohybujúceho sa vojska:


"...videli sme ich vozy opúšťajúce tábor, následne zapálili prístrešky a vydali sa na pochod pod svojimi zástavami." 

očitý svedok, Gloucester, 1643


Občas sa stalo, že vojsko muselo odtiahnuť príliš narýchlo a jednoducho nemalo čas na likvidáciu tábora:


"Sir James Dudley poslal za hradby 12 peších a rovnaký počet jazdcov... aby zistili, čo sa stalo s nepriateľom. Keď tam došli, nenašli nikoho, všetci boli preč, neostala tam ani noha: ich prístrešky ostali prázdne."

Marquess of Newcastle, York, 1644

 

Podľa Orreryho vojenský prístrešok nemal byť dlhší ako 7 stôp a mal poskytnúť ubytovanie pre 3 peších alebo 2 jazdcov. V prípade použitia stanov (angl. Trenched Tents) namiesto prístreškov jeden stan zdieľalo 6 pešiakov alebo 3 jazdci. V blízkosti prístreškov panoval prísny zákaz kladenia ohňa, avšak v prípade prístreškov, kde sa oheň používal (markytánske, zásobovacie prístrešky) mali byť strechy týchto prístreškov pokryté mačinou alebo kožou.

 

Peter Snayers, Prince Frederick Henry, Princ Oranžský a vojvoda z Nassau pri obliehaní s'-Hertogenbosch, 1629, výrez

 

Matthias Gerung, Tábor cisára Karla V. pred Launigen v 1546, výrez 


Počas Anglickej občianskej vojny sa využívali stany na oboch stranách konfliktu. Napríklad 5. septembra 1642 vyslali loďou náklad 1 000 stanov z mesta Hull. Tieto stany slúžili pravdepodobne ako ubytovanie dôstojníkov Karola I. neďaleko Berwicku. Do mesta Hull bolo 28. mája 1644 odoslaných  156 stanov pre regimenty Earla z Manchesteru. Vo februári 1643 bolo v Plymouthe umiestnených 200 yardov plátna na tri dôstojnícke stany (pavilions). Tie ušili namiesto stanov pre mužstvo.

 

Michiel Jansz. van Miereveldt , Portrét Horaca Vere, baróna Vere z Tilbury, pred rokom 1641, výrez


Rozmer dôstojníckych pavilions zvyčajne odrážal hodnosť a majetkové pomery majiteľov. Často boli dvojvrstvové, aby poskytovali lepšiu ochranu proti chladu, niektoré z nich mohli mať steny pokryté ďalšími textíliami. 


Naproti tomu škótske armády v tomto období vydávali stany všetkým hodnostiam. Za zmienku stojí, že generál Robert Munro zrekvíroval v máji roku 1640 plátno (v súvislosti so stanmi sa spomínajú rôzne typy plátna), na 309 stanov, v ktorých malo byť ubytovaných 1 850 mužov (6 mužov na stan). V konečnom dôsledku z tohto plátna boli ušité namiesto stanov košele.


Okrem stanov pre mužstvo či dôstojníkov sú dochované zmienky aj o ďalších, špecifických typoch stanov. Napríklad už pred občianskou vojnou boli bežnou súčasťou zásobovacích častí artilérie tzv. Municon Tents, muničné stany. Tieto slúžili na prechovávanie pušného prachu a manipuláciu s ním.


Ako prvý oficiálny prípad univerzálneho využitia stanov vojskami v Anglicku sa označuje invázia Cromwellovej armády do Írska v roku 1649:


"Ovládame veľkú časť územia, stany nás chránia pred vlhkom a chladom, avšak choroby i tak postihujú mnohých."

Oliver Cromwell, Drogheda, 1649


Oproti zmienkam stanov z anglických zdrojov je zvláštne, že stan spomína Hagendorf azda jediný raz a to len v súvislosti so smrťou vojaka a jeho ženy:


“…a týmto kanónom jedného dňa hneď zrána zasiahli muža a jeho manželku v prístrešku hneď vedľa môjho stanu…”

Peter Hagendorf, Corbie, 1636

 

V anglickej vojenskej literatúre 17. storočia sa spomínajú tri typy poľných táborov:

 

  • Castra Temporanea ( The Temporary Camp, The Flying Camp) nestojí dlho na jednom mieste, zvyčajne sa presúva a nanovo buduje každý deň. 
  • V Castra Sustentoria (The Standing Camp) sú vojská ubytované dlhší čas za účelom buď sa boju vyhnúť, alebo si ho vynútiť, prípadne blokovať nepriateľovi vstup do konkrétnej oblasti. 
  • Castra Strataria (The Besieging Camp) je termín pre stály tábor, resp. viac táborov, ktorými sa obkľúči mesto alebo pevnosť s úmyslom ho dobyť, obsadiť.


V závislosti na tom, o aký tábor šlo, bola snaha tento tábor budovať a organizovať podľa určitých pravidiel, podľa toho sa volili ďalšie obranné prvky, umiestnenie stanov dôstojníckeho zboru, muničných vozov či vozov so zásobami, umiestnenie hliadok a ďalšie.

 

Keďže tento článok pojednáva takmer výhradne o pešej časti vojska a jej ubytovaní, aj vnútorná štruktúra vojenského tábora, ktorej sa v nasledujúcich riadkoch venujem, sa týka organizácii poľného tábora pechoty. Základnou jednotkou, s ktorou vojenskí teoretici pri organizovaní takéhoto tábora pracujú, je kompánia.

 

Konkrétne Henry Hexham vo svojom diele The Principles of the art military počíta so 120, 150 a 200 vojakmi na kompániu. V súvislosti s faktom, že Hexham stanovuje pre kompániu plochu hlbokú 300 stôp, pre 120 (resp. 100) vojakov, je šírka tejto plochy 24 stôp (dva zástupy stanov a 8 stôp široká ulička medzi nimi). Pre 150 vojakov je to už 40 stôp (tri zástupy stanov a dve uličky medzi nimi) a v prípade, že kompánia dosahuje stav 200 vojakov, šírka je 56 stôp (štyri zástupy stanov a tri uličky mimo zadných uličiek medzi dvoma susediacimi kompániami).


Jednotliví príslušníci kompánie sú na spomínanej 300 stôp dlhej ploche ubytovaní nasledovne:


Na jeden koniec zástupu stanov umiestnil Hexham stany pre dôstojníkov v hodnosti Lieutenant alebo Ensignee. Pred tieto postavil opory, resp. stojany pre piky alebo muškety, ktoré si v prípade dažďa mušketieri brali do svojich stanov (Roger Lord Orrery, Treatise of the art of war, 1677). Priamo pred týmito stojanmi je otvorená plocha, tzv. Alarme Place. Tento priestor slúži pre nástupy kompánie. Za stanmi dôstojníkov majú stáť stany mužstva (mušketierov, pikanierov). Opačný koniec zástupu má byť zakončený stanom, kde sú ubytovaní seržanti (Sariants). Potom nasleduje stan kapitána (Captaine). Medzi ich stany a stany seržantov umiestnil Hexham uličku širokú 20 stôp. Za kapitánskymi stanmi nasleduje ďalšia ulička, tentoraz široká 40 stôp. Táto jej šírka umožňuje jednak priechod mužstvu i vozom, jednak oddeľuje vojenskú časť tábora od prístreškov patriacich Sutlars a znižuje tiež riziko požiaru, ktorý by sa mohol odtiaľto rozšíriť do vojenskej časti. Časť pre Sutlars smie byť hlboká najviac 20 stôp, z toho 10 stôp hlboký priestor je vymedzený pre prednú časť prístrešku, kde sa jedáva a pije, zvyšných 10 stôp je vyhradených pre samotnú kuchyňu s otvoreným ohňom.


Rozloženie stanov v kompánii podľa H. Hexhama:

 


n, p - stojany na zbrane
l, m - Lieutenants, Ensignees 
s - Seriants 
g- Captaine
o - Sutlars
t - ulička medzi dvoma zástupmi stanov


Ako už bolo napísané, šírka kvartýru pre kompániu je priamo závislá na počte vojakov v nej.


Na 180 stopách určených priamo pre stany mužstva kompánie malo stáť 20 alebo 22 stanov, vzdialenosť medzi jednotlivými stanmi mala byť 2-3 stopy. Do medzier medzi nimi sa mali vyhĺbiť plytké jarky, ktoré mali slúžiť na odvádzanie po stanoch stekajúcej dažďovej vody.


Kým vchody stanov obývaných Lieutenants mali smerovať zvyčajne dopredu ku zbraniam a ku Alarme Place, vchody seržantských stanov mali byť otočené do uličky medzi nimi a kapitánskými stanmi. Vojenské stany boli vchodmi otočené oproti sebe.


Za zmienku stojí, že Francúz Sieur du Praissac vo svojom diele The Art of Warre, with A short Method for the Easie Resolving of any Militarie Question propounded (názov prekladu pôvodného diela do angličtiny z roku 1639) pre kompániu vyčleňuje 4 zástupy po 25 stanov.

 


Kvartýr kompánie podľa Sieur du Prassaic


V tomto diele autor jednotlivé kompánie od seba oddeľuje uličkami širokými 8 stôp a napríklad Sutlars (tu označovaných ako Settlers) sú od vojenskej časti oddelení uličkou o polovicu užšou (teda 20 stôp), ako popisuje Hexham.


Samozrejme, tábor pre jednu kompániu tak, ako je popísaný a znázornený vyššie, je prakticky nereálny. Ide o popis a ukážku len základnej jednotky plnohodnotného tábora, ktorý poskytuje ubytovanie pre celý peší regiment so všetkým, čo k nemu patrí, ako napríklad umiestnenie stanov dôstojníckeho zboru a jeho služobníctva, chirurga, duchovného a podobne tak, ako je vidieť na nákrese z diela Henryho Hexhama nižšie.

 


Organizácia tábora pešieho regimentu podľa H. Hexhama

 


Kvartýr pechoty na brehu rieky, Sieur du Prassaic, The Art of Warre, with A short Method for the Easie Resolving of any Militarie Question propounded, 1639

 


Tábor pešieho regimentu, Wenceslaus Hollar, 1639. Autor pri tvorbe rytiny pravdepodobne vychádzal z diela známych vojenských teoretikov

 

 


Tábor regimentu pechoty, Treatise of the Art of War, Roger Lord Orrery, 1677

 

Rád by som upozornil na zjavnú podobu organizácie tábora pešieho regimentu v diele Henryho Hexhama s organizáciou tábora na rytine Wenceslausa Hollara z roku 1639 a tiež tábora z diela du Prassaica. Organizácia tábora vyzerá viac ako podobne aj na ilustrácii z diela Lorda Orreryho z roku 1677. Keďže nie je jednoduché rozlíšiť jednotlivé prvky na Hexhamovom nákrese (prípadne na tých ďalších), dovolil som si časť z jeho nákresu vystrihnúť a upraviť, samozrejme s výnimkou bodov popísaných pri nákrese kompánie.

 


a - hala, galéria a pavilón naležiaci plukovníkovi (Colonel)
b - prístrešky pre plukovníkovo služobníctvo
c - kuchyňa
d - prístrešok majordoma a prístrešky slúžiace ako pivnica a komora
e - stajňa
f - priestor pre plukovníkove povozy
h - prístrešok kvartýrmajstra (Quartermasster)
i - stan duchovného
k - stan chirurga
r - prístrešok profousa (Provost, Marschal) a väznica

 

Takto organizovaný tábor mal byť obklopený prostými fortifikačnými prvkami, najčastejšie zemným valom s priekopou a drevenou palisádou. Zemný val s priekopou je vidieť napríklad práve na ilustrácii z diela du Prassaica znázorňujúceho kvartýr pešieho regimentu zloženého zo šiestich kompánií.



Kvartýr pešieho regimentu v počte šiestich kompánií, Sieur du Prassaic, The Art of Warre, with A short Method for the Easie Resolving of any Militarie Question propounded, 1639


O tom, že tieto "malé pohyblivé mestá" boli ideálnym podhubím pre šírenie rôznych chorôb, nie je pochýb. Osobne mi príde aj napriek tomu zaujímavé, že práve týfus si v Anglicku vyslúžil názov táborová zimnica (morbus campestris). Rovnako zaujímavá je aj zmienka o vykonávaní preventívnych opatrení v súvislosti s táborom royalistov pri Culham v roku 1643, keď bol schválený prevoz nakazených vojakov do narýchlo vybudovaných nemocníc v Oxforde a jeho blízkom okolí. Vďaka tomuto boli mnohí opäť schopní sa vrátiť ku svojim jednotkám. 


Zmienok o onemocnení jeho manželky, detí, ale i jeho samotného nájdeme v denníku Petra Hagendorfa bojujúceho v nemeckých krajoch viacero. Okrem niekoľkých svojich zranení a núteného odpočinku na lôžku spomína práve aj starostlivosť o nebojaschopných z pohľadu velenia:


"Tu som bol poverený dozorom nad nemocnými a zranenými, ktorých tu bolo len niekoľko, dokiaľ sa im nenavráti zdravie." 

Peter Hagendorf, Rottweil, 1644

 

Azda ešte zaujímavejší je o niekoľko rokov starší zápis z roku 1631, v ktorom spomína, ako spolu s ďalšími 300 zranenými mužmi z jeho regimentu boli ubytovaní v jednej z obcí v blízkosti Halberstadtu. Tomu predchádzalo viacnásobné postrelenie počas bojov v uliciach Magdeburgu, operácia armádnym chirurgom a následná starostlivosť jeho manželky a malá výpomoc od priateľov. Práve z koristi získanej jeho manželkou pri plienení horiaceho Magdeburgu hradil výlohy u hostiteľa, u ktorého sa po siedmich týždňoch plne zotavil. Vzhľadom na nedostatočnú lekársku starostlivosť bolo totiž bežné ubytovať chorobou alebo zranením postihnutého vojaka v niektorej z miestnych domácností a za opateru následne poskytnúť finančné vyrovnanie. Ako finančné vyrovnanie mohla byť vzácne poskytnutá aj práve zdravotná starostlivosť ako v prípade farnosti, ktorá poskytla opateru ako splatenie dlhu na kontribúciach pre posádku v pevnosti Chalfield v roku 1645. 

 

V Anglicku sa v role opatrovníčok zranených vojakov spomínajú aj chudobné ženy, ktoré tak dostali možnosť si privyrobiť:

 

"Žene, ktorá poskytuje starostlivosť našim nemocným a zraneným mužom: 60 pencí."

Účet z 5. apríla 1645, posádka Chalfield

 

Bohužiaľ, nie je uvedené, o starostlivosť v akom časovom úseku by malo ísť a ani to, či to bola možnosť akéhosi pravidelného zárobku, alebo šlo len o jednorázovú záležitosť.

 

Autor: Milan Madlenák, Projekt 1645

 

Pozn.: Použité ilustračné obrázky pokrývajú rozpätie cca 100 rokov a autori na nich zachytávajú situáciu na bojiskách vo viacerých krajinách Európy. To by malo spolu s textom slúžiť dostatočne pre vytvorenie si predstavy o ubytovaní a živote peších vojsk počas ťažení a o živote v táboroch. Napriek tomu niektoré z nich nie som stále schopný autorsky zaradiť a preto by som bol vďačný za akékoľvek nasmerovanie.

 

Som si tiež vedomý, že zmienky o živote vojakov v kvartýroch či táboroch sú zastúpené i v dielach Hansa Jakoba Christoffela von Grimmelshausena, avšak pre potreby článku som ako vhodnejšie uprednostnil výpovede a záznamy priamych účastníkov ťažení pred citátmi z neskoršie vytvoreného literárneho diela.

Bonusový obsah